Rubriky | Afrika

Tags |

Syndróm Mali v Afrike: USA, Francúzsko, Katar – Čína, Irán, Rusko: vojna všetkých proti všetkým

Zveřejněno 19 ledna 2013 autorem FreePub

Situácia v Afrike stále viac pripomína klasické éry koloniálnych vojen, a to nie je náhoda.

Surovinová kríza zvýšila záujem kľúčových hráčov na kontinente a vo svete, rovnako ako o storočie skôr, svet sa stáva multipolárnym. Pre Rusko, vracajúce sa do Afriky, je to výzva a príležitosť zároveň – a situácia v Mali je obzvlášť výstižná.

Kto a čo je vo vojne v Mali?

Začnime severnými rebelmi – Tuarégmi – konglomerátom berberských kmeňov zo severnej Afriky. Členovia privilegovaných klanov (napr. Iforas), s europoidnými črtami, ktoré ich odlišujú od černošského obyvateľstva na juhu, sú veľmi pohybliví a bojovní kočovníci, považujú sa za najviac bojaschopných ľudí žijúcich v Sahare. Niekoľko storočí lúpili, väznili a vykorisťovali černošské obyvateľstvo žijúce na juhu, čo nebolo práve podľa ich gusta a neprispelo k dobrým vzťahom (zmienky o „otrockej psychológii“ Tuarégov v južnom Mali sú považované za samozrejmosť). Kmene Tuarégov v počte až 5,2 milióna ľudí, zaberajú obrovské územie (Azavad), rozdelené medzi päť štátov – Mali (1.440.000), Nigéria (1.720.000), Alžírsko (1.025.000), Burkina Faso (660 tisíc) a Líbya (550.000). Inými slovami – napriek tomu, že sa jedná o neveľký národ, ani to ich nezastavilo, aby sa stali prvou nočnou morou koloniálnej správy (kolonizátorov). V súčasnosti sa úspešne premenili na nočnú moru post-koloniálnej vlády Mali a Nigérii. Kočovníci vyvolali povstania v rokoch 1962-64, 1990-95, 2006, 2007, 2009, resp. posledný prevrat z januára 2012 v Mali, ktorému predchádzalo niekoľko menších povstaní v Nigérii.

Formálne sa Tuarégovia považujú za sunitských moslimov, skôr konzervatívnych – Maliki krídlo, niektorí patria k radikálnej Tariqah (mníšsky poriadok) Senussi, priraďovaní k saláfistom, ktorí sa vrátili k pôvodným pravidlám islamu a vplyvom Wahhabismu. V praxi žijú však Tuaregovia v dosť matriarchálnych spoločnostiach, kde ženy sú hlava rodiny, ak je to potrebné, stávajú sa z nich aj bojovníci. Muži si zahaľujú tvár, ženy nie. Do istej miery je to v opačnom poradí ako u moslimov. Senussi, sú napriek svojej bojovnosti Sufisti – Tarík, a Sufisti majú tradíčne problémy rokovať so Saláfistami, ktorí ich obviňujú z odklonu od viery.

V konečnom dôsledku tradične založení Tuarégovia používajú vlajku národného oslobodzovacieho hnutia Azavada (MPLA), ako svätého osloboditeľského hnutia. Nepriek tejto pozoruhodnej nuanse, ideológia získala medzinárodný rozsah. Tuarégovia sú pripravení bojovať za oslobodenie všetkých národov Azavada (Songhaiských a Fulanských arabov). Medzitým, rovnakí Fulani žijú od Senegala a Sierra Leone až po Čad, v Mali a obývajú juho-západnú časť krajiny.

Islamisti, obývajúci sever Mali, je konglomerát niekoľkých, veľmi od seba odlišných zoskupení. Najznámejšie z nich – Al-Kájda Maghreb (AQM), je ovládané najmä Alžírčanmi, monopol ktorých spôsobuje podráždenie medzi nearabmi a prisťahovalcami z iných arabských krajín (vzťahy medzi Arabmi a Tuarégmi v zásade nemôžno nazvať idylickými). Čiastočne to bolo zapríčinené odtrhnutím sa Tuarégov v roku 2011 od AKM („Hnutie za jednotu a džihád v západnej Afrike“-Dedza). Ktoré viedol Tuareg (Mohammed Kheir). Dve ďalšie skupiny sú čisto etnické. „Ansar al-Šaría“, ktorú zastupujú Arabi z Mali a dominantný islamský blok „Ansar al-Din“ – zoskupenie Saláfistických Tuarégov, vytvorené Iyad ar Ghalim, jedným z neformálnych lídrov Tuaregov, ktorý viedol vzburu v r. 2006 a neúspešne sa snažil viesť dominantný klan Iforas. Je veľmi pravdepodobné, že konfrontácia medzi MPLA a Ansar al-Din hrá tradičné hlavnú úlohu v konfliktoch ako Dagestan na Kaukaze. Je to konfrontácia medzi tradičnými elitami, veľmi vplyvnými v kastovej hierarchii Tuarégov a masami, bojujúcimi pod zástavou „vyrovnania“ šaría. V tomto prípade, na rozdiel od etnického separatizmus MPLA, „Ansar al-Din“ chce vytvoriť islamský štát na celom území Mali. Inými slovami, svetským aj „islamizovaným“ Tuarégom chýba všetko možné, no nie ambície. Tento radikálny rozdiel v názoroch na spoločenský poriadok spôsobil rýchly rozpad spojenectva svetských separatistov a islamistických radikálov. Po sérii zrážok bola MPLA vytesnaná z novodobytých území. Rovnako ďalším logickým krokom bol pohyb islamistov smerom na juh, pričom Kona je vnímaná ako prvý krok na ceste k dobytiu mesta Mopti, ktoré je mimo tradičných hraníc Azavada. Je tiež jasné, že len nedostatok času a prítomnosť spoločného nepriateľa zabránili vojne medzi skupinami v podobe Afganského scenára.

Toto je prehľad situácie vnútri Mali. Čo sa týka vonkajších vzťahov, je tam spleť záujmov, kde tradiční spojenci stoja často na opačnej strane barikády. Poďme sa najprv pozrieť, v čom je Mali hodnotné pre zahraničných hráčov. Hlavné exportné komodity Mali sú bavlna a zlato, no z hľadiska geologického je sever takmer nedotknutý a pravdepodobne je jeho surovinový potenciál väčší ako sa zdá. Na území Azavadu sa predpokladajú ropné polia. Negatívne výsledky priniesol prieskum firiem Eni (SPA), alžírskej Sonatrach, austrálskej Baraka Petroleum Ltd, Nigeria Natural Resources Group Inc, Kanada Heritage Oil. Informácie o prítomnosti ropy podľa francúzskeho Total a katarského Katar Petroleum Company sa líšia. Pravdepodobné zásoby uránu sa odhadujú na 100 ton. To je celkom dosť, viac ako má India, Čína a len 3,5-krát menej ako majú USA. Pri tom produkcia uránu od roku 1990 vysoko nepokrýva dopyt a masívna atomizácia čínskej, indickej a ruskej energetiky situáciu ešte zhoršujú. Okrem toho sa na severe nachádzajú ložiská fosfátov, ako suroviny pre hnojivá, ktoré sú s rozvojom agrárnej krízy stále dôležitejšou surovinou. Deficit obzvlášť postihuje Čínu.Ak sa pozrieme na surovinovú situáciu v Azavade, mimo hraníc Mali, nájdeme tam zásoby medi, zlata, volfrámu a zinku v juhovýchodnom Alžírsku. Avšak hlavnou cenou je samozrejme 270.000 ton uránu v Nigérii, s výhliadkami na rýchly rast produkcie. A tak osvojenie si miesta narodenia Imurarena poprednou francúzskou skupinou AREVA, má potenciál poskytovať dodatočných 5,000 ton uránu ročne – takmer desatinu svetovej produkcie. V tomto prípade v priebehu povstania v r.2007-2009, miestni Tuarégovia „zapustili korene“ prakticky priamo na ložiskách. Boj o urán sa začal napadnutím nákladných vozidiel a koncentrátorov prepravujúcich uránový koncentrát.

Táto situácia vyvoláva plexus záujmov popredných svetových hráčov v západoafrickej púšti. Tradičný „správca“ regiónu je Francúzsko, Mali, Nigéria a Burkina Faso vstúpili do zóny afrického franku – špecifickej valutovej únie, kotnštrukcia ktorej pripomína zašlé časy francúzskeho impéria. Africký frank je pevne zavesený na euro, emisia podlieha Parížu a garantom je francúzske ministerstvo financií. V poslednom rade to znamená, že 65% zlatých rezerv, ktorými je mena krytá sa nachádza v rukách francúzskej štátnej pokladnice. Až do polovice roku 1990, hospodárska dominancia Francúzska udržiavala masovú vojenskú prítomnosť – v Afrike sa nachádzalo vyše 30 veľkých vojenských základní. Avšak po roku 1995 začalo Francúzsko svoju vojenskú prítomnosť obmedzovať. Paríž si napriek tomu udržiava svoju hegemóniu a tvrdo reaguje na akýkoľvek pokus o inváziu svojich konkurentov, uvedomujúc si silnú závislosť na dovoze afrického uránu. Táto politika je ideologicky podporená, namiesto pokánia za koloniálnu minulosť sa pestuje pýcha na ňu. Jasne to vidieť na zákone z r.2005, ktorý podporuje odškodnenie utrpenia kolonialistov a členov koloniálnej správy tým, že im poskytuje osobitné výhody. Medzitým, ako bude uvedené v texte nižšie, snahy vytvoriť francúzsku neokoloniálnu ríšu sú.

Od roku 2002 sú v regióne aktívne prítomné aj USA. Pod vlajkou vojny proti islamizmu a diktatúram, postupne upevňujú a rozširujú svoju prítomnosť a vojenskú infraštruktúru v západnej afrike, prítomní sú už aj v samotnom Mali. Jedným z amerických spojencov z krajín Azavadu je Mauretánia. Vzťahy Francúzska a USA v Afrike, ktoré boli najlepšie v časoch studenej vojny, by sa dali v súčasnosti prirovnať k bitke dvoch buldogov pod kobercom.Keď to vezmeme od nuly, minimálne, no aktívne rastúce záujmy, má v regióne Čína. Jej rastúca ekonomika spotrebúva čoraz viac prírodných zdrojov, no čínsky model ekonomickej expanzie je zásadne odlišný od západného. Čínsky obchod s afričanmi je založený na oveľa priaznivejších podmienkach, zahŕňa investície do miestnej infraštruktúry a aktívne poskytovanie úverov, zdržiac sa bohapustého drancovania dlžníkov. A tak pokiaľ funguje v krajine čistá ekonomika, je spolupráca s Čínou omnoho výhodnejšia.

Ako ďalší v poradí sú Katar, Saudská Arábia a Alžírsko. O prítomnosť v regióne sa snaží aj Irán. Mali-podbruško Alžírska má pre samotné Alžírsko zásadný význam. Po dlhých občianskych vojnách s islamistami je pre túto krajinu najmenej pravdepodobné, že chcú mať v susedstve základne radikálov. Okrem toho je zložitá etnická situácia v Alžírsku starostlivo sledovaná kvôli otázke Tuarégov, ktorí momentálne nespôsobujú Alžírsku žiadne problémy, no situácia sa môže ľahko preliať cez hranice a vytvorenie Azavadu sa tým stane realitou, aj s územím na severe krajiny. Ešte väčšie riziko predstavuje stret Alžírska so solidaritou medzi berbermi-tuarégmi a kabylskými berbermi, kde okupácia robí situáciu napätou. Kabyli, ktorých je v Alžírsku 3,5 milióna, už v minulosti iniciovali dve povstania – v r.1980 a 2001. A napokon má v Mali – Azavade samotný Alžír aj ropné záujmy.

Avšak to čo nie je dobré pre Alžírsko, je dobré pre Katar, ktorý usiluje o monopolizáciu trhu s LPG. Emir jednou rukou podpisuje hospodársku dohodu s alžírskou vládou, druhou podporuje islamistov. A tak hlava islamského frontu spásy, ktorý takmer prišiel v Alžírsku k moci a je v súčasnosti zakázaný, žije v súčasnosti v Katare. Navyše aj katarský emirát má v afrike masívne ekonomicko-expanzívne záujmy. Táto situácia do značnej miery určovala trajektóriu súčasnej krízy v Mali. Počas prezidentovania Amadou Tuomani Touré, ktorý bol v r.2012 zosadený z postu, Čína zvýšila svoju penetráciu v Mali. Čína silno zainvestovala do miestnej infraštruktúry, s jej pomocou boli postavené impozantné stavby od mosta cez rieku Niger v hlavnom meste a rýchlostnej magistrály sever-juh, ktorá vedie až do budovy miestneho parlamentu. Pročínsky postoj bývalého prezidenta Touré bol očividný. Medzitým z pohľadu Francúzska bola jediná správna pozícia v duchu vlády Nigérie, aby sa zabránilo vstupu Číny do projektu Imurareny. Tento názor je veľmi efektívne podporovaný prezidentom Pobrežia Slonoviny Gbagbom, ktorý varoval pred spoluprácou s Pekingom, sám bol obeťou povstania a priamej francúzskej intervencie. Okrem toho sa Tour snažil spolupracovať aj s Iránom, žiadajúc ho o pomoc pri výstavbe vodných elektrární. Medzitým francúzsky vplyv na poskoloniálne armády zostal veľmi silný. Pohľad na situáciu očami Washingtonu je nemenej špecifický ako Paríža. V roku 2009 američania vyškolili a vyzbrojili sekulárnych Tuarégov, pod oficiálnou značkou boja proti islamizmu. Problémom je však skutočnosť, že v tom istom čase bolo sídlo separatistickej MPLA v Nouakchotte, v proamerickej Mauretánii.

Pohľad Kataru možno zhrnúť článkom, ktorý sa objavil vo francúzskej tlači a píše o podpore islamistov v Mali Katarom. Inými slovami sa pod Tourove zosadenie na začiatku 2012 podpísali scenáre z troch rôznych strán a rôznych spôsobov. V januári 2012 vypuklo prvé povstanie Tuarégov, spoločne s MPLA a Ansar al-Din, toto zoskupenie zorganizovalo 21,marca vojenský prevrat, ktorý vyústil v tandem prezidenta, ktorý pozval francúzske vojská a premiéra, ktorý študoval v USA, kde pracoval v NASA a má aj americké občianstvo okrem Mali. Videl sa dokonca ako budúci favorit na prezidenta. Avšak 11.decembra bol Diarra zatknutý armádou a prinútený k rezignácii. Medzitým bola MPLA porazená koalíciou islamistov.

Inými slovami, v prípade Mali jasne vidieť viacúrovňové rozpory medzi kľúčovými hráčmi. USA, Francúzsko a Katar pomerne jednotne vystupujú vo svete proti expanzii Číny a Iránu. V tomto prípade je však politika Kataru v rozpore s francúzskymi a americkými záujmami. Franko-katarskú rivalitu vidieť v Líbyi, kde emiráta zbavili plodov víťazstva. Na druhej strane, zvláštne odstúpenie Diarra je príliš viditelný francúzsky pokus o manipuláciu armády a zastavenie rozširovania amerického vplyvu v oblasti svojich tradičných záujmov. Čo to má čo robiť so záujmami Ruska? Odpoveď „nič“ je ďaleko od reality. Ruslan, ktorý letel do Mali naložený francúzskym kontingentom, je len najviditelnejší dotyk s realitou návratu Ruska do Afriky. V novembri Rusko oznámilo, že je pripravené dodať armáde Mali zbrane a obnoviť jej bojaschopnosť. Pod povrchom logisticko-armádnych obchodov, ležia vo francúzskej neokoloniálnej zóne pozoruhodné ekonomické „hnutia“. V poslednom období bola tendencia rozširovať prítomnosť ruských firiem v zóne afrického franku. V tomto prípade, na rozdiel od reakcií na čínsku expanziu, sa v prípade Ruska, Paríž správa príliš lojálne. Je veľmi pravdepodobné, že tvárou tvár kríze si francúzsko uvedomuje potrebu zníženia vojenskej prítomnosti v regióne, z toho dôvodu je ochotné trpieť ekonomicky slabšiu Moskvu ako „menšie zlo“. Avšak na oplátku Paríž očakáva od Moskvy podieľanie sa na udržiavaní stability vo francúzskom „vyhradenej“ oblasti. Africké suroviny sú nevyhnutnosťou nášho (ruského) hospodárstva, no je však zrejmé aj to, že to nebude zadarmo a pokojne. Situácia príliš pripomína vojnu všetkých proti všetkým.

Evgenij Požidaev

Překlad článku Малийский синдром Африки: США, Франция, Катар – Китай, Иран, Россия: война всех против всех
regnum.ru/news/polit/1614505.html

  • Vložit komentář

    Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.