Rubriky | Blogy, Evropa

Horská púť Srbov po 100 rokoch

Zveřejněno 14 prosince 2015 autorem FreePub

„Obdivujem nádhernú energiu a hrdinstvo našej armády, vždy sa cítim hrdý, že som vyšiel z roľníckeho, rytierskeho národa, ktorý si zaslúžil česť a rešpekt na celom svete v stálom boji za svoje ideály a európsku kultúru.“
– Nikola Tesla

Historický kontext

Veľká vojna neskôr známa ako Prvá svetová vojna začala útokom Rakúsko-Uhorska na Srbsko 28. júla 1914. Rakúsko-Uhorsko malo vtedy zhruba 53 miliónov obyvateľov a Srbsko okolo 4,6 milióna. Už značne oslabené Srbsko po dvoch balkánskych vojnách s Osmanskou ríšou a Bulharskom v rokoch 1912 a 1913 sa v roku 1914 úspešne bránilo značnej presile a víťazstvá u bitiek v pohorí Cer a na rieke Kolubara, ktoré boli zároveň prvými víťazstvami spojencov pod tzv. Dohodou sa dodnes preberajú na vojenských akadémiách po celom svete. V roku 1915 už muselo 11 neúplných divízií bojovať na troch frontoch dlhých približne 1 200 km pozdĺž bývalej bosnianskej hranice, severu Srbska a bulharskej hranice, kde už čelilo trom armádam vrátane nemeckej a bulharskej. Tvárou v tvár obrovskej presile, ktorá čítala zruba 600 000 vojakov, srbská armáda postupne ustupovala k najvyššej časti Dinárskeho pohoria Prokletije na pomedzí dnešného Srbska, Čiernej Hory a Albánska. Asi 440 000 ľudí na čele s kráľom, korunným princom a najvyšším velením srbskej armády pochodovalo cez drsný snehom a ľadom pokrytý horský terén. Čiernohorské sily hrali dôležitú úlohu v krytí ústupu. Ľudia však umierali a to najmä kvôli hladovaniu, týfu a útokom albánskych kmeňov. Do dejín sa to zapísalo ako albánska Golgota.

Ústup prebiehal asi dva mesiace v troch hlavných smeroch. V prvom v smere Peć-Podgorica-Skadar sa pohybovala väčšina srbskej armády a vojsk, ktoré bránili Belehrad. Pre zabezpečenie úspešného ústupu bratského národa zviedla málopočetná čiernohorská armáda boj s mohutnou rakúsko-uhorskou armádou pri Mojkovaci v prvých januárových dňoch roku 1916, kde dosiahla taktické víťazstvo napriek tomu, že o tri týždne celú krajinu stratila. V druhom smere Prizren-Vizierský most-Skadar sa pohyboval kráľ, korunný princ a vrchné velenie. Tretí hlavný smer pohybu bol Prizren-Peshkopi-Elbasan-Durrës (Drač). Spojenci na nich čakali v mestách Durrës a Vlorë, odkiaľ boli prevezení do Bizerte (Tunisko) a na Korfu (Grécko). Kde sa zotavovali, doplňovali zásoby, aby neskôr mohli zohrať kľúčovú úlohu v prelome na solúnskej fronte. Tento ústup neprežila viac ako polovica ľudí, dokonca aj v závere, keď sa dostali na Korfu vyše 10 000 tiel bolo spustených do Iónskeho mora. Z viac než 220 000 vojakov a viac než 200 000 civilistov približne 244 000 ľudí neprežilo. O mnohých sa ani po 100 rokoch nevie, kde boli pochovaní. Mnohí preživší umierali aj neskôr v Tunisku a Grécku. Zvyšky srbských síl spolu so spojencami, najmä Francúzmi, Grékmi, Britmi a Talianmi pod velením generála Franchet d’Esperey zohrali kľúčovú úlohu v prelomení fronty v Macedónsku v septembri 1917, čo malo neskôr za následok kapituláciu Bulharska a Rakúsko-Uhorska potom, ako srbsko-francúske sily postupne prekročili Dunaj a prešli až na územie Maďarska a bristké sily prišli až ku Konštantínopolu a prinútili Osmanskú ríšu k ďaľšiemu prímeriu. Mnohí pripisujú prelomeniu tejto fronty najdôležitejšiu úlohu pri ukončení Veľkej vojny. Srbsko prišlo o zhruba 1 100 000 obyvateľov, podľa nižších odhadov o zhruba 750 000, podľa najhorších odhadov dokonca o približne 1 264 000 ľudí, čo by vtedy preň znamenalo 28% z celkovej populácie a 58% z mužskej populácie a napríklad viac obetí než mali Veľká Británia (bez kolónií) a USA spolu. Každopádne však podľa všetkých odhadov malo najvyššie percentuálne straty zo všetkých krajín a k tomu sa na konci vojny v ňom nachádzalo približne 110 000 postihnutých vojakov a 500 000 osirelých detí. Jeden z účastníkov vojny Gordon Brooks-Shepherd však napísal: „Čo Nemci nezničili, bol srbský duch.

K udalosti patrí napríklad pieseň Tamo daleko. Odporúčam napríklad dokument Gde Cveta Limun Žut či dokument Srbija u Velikom ratu, inšpiratívne príbehy najmladšieho vojaka Momčila Gavrića, či hrdinskej bojovníčky Milunky Savić a Surdulický masaker.

Expedícia „Albánska Golgota 100 rokov neskôr”

Na začiatku decembra začína expedícia (podobne ako srbská armáda pred 100 rokmi medzi 3. a 9. decembrom), ktorá je priam horolezeckou, s hlavným cieľom prejsť albánske hory do mesta Durrës rovnakým spôsobom ako srbská armáda v prvej svetovej vojne. 4-5 horských sprievodcov a športovcov sa vydáva na cestu rekonštruujúcu historické udalosti. Účastníci budú používať iba vlastné vybavenie bez logistickej podpory. Ich cesta je najťažšia z daných troch. Začínajú pri kláštore Dečani v Peći (560 m.n.m.) smerom na Čakor (1 850 m.n.m.), potom na Andrijevicu cez Skadar, Durrës až na Korfu. Trasa má asi 280 km a podľa vplyvu poveternostných podmienok by mala trvať asi 15 až 20 dní. Z Durrësu symbolicky pomocou ich spojencov (Francúzi a Taliani) si to namieria k ostrovu Korfu, kde albánska Golgota skončí potom, ako podľa plánu majú položiť pod vodou kríž na „Modrom hrobe” na mieste odpočinku tisícov vojakov. Počas expedície je naplánovaný natočiť dokument „Denník albánskej Golgoty”. S týmto cieľom zaslali žiadosť na ministerstvo kultúry o štátnu podporu. Horský vodca Marko, fascinovaný históriou, usporadúva výpravu po stopách svojich predkov, najmä prastarého otca, ktorá je koncipovaná ako moderná Odyssea. Vo filme sa objavia aj denníky šiestich exilantov ako historické echo a ukážka utrpenia obyčajných ľudí pripravených obetovať život za svoju krajinu. Tvárou v tvár novému rozdeleniu štátnych hraníc a životu v súčasnosti expedícia bude skúmať stret civilizácie a prírody a konflikt minulosti a súčasnosti. Pre členov expedície má cesta mýtický charakter ako Argonautov hľadajúcich posvätný predmet, v tomto prípade historické skúsenosti. Divákovi naopak majú priniesť svedectvo obety, ktorú boli svojho času ochotní priniesť ich predkovia. Neskôr plánujú členovia expedície prísť aj na pohorie Kajmakčalan, kde začala operácia oslobodenia ich vlasti v danej vojne.


Členovia tímu. Zdroj: albanskagolgota.rs

Vodca expedície a najstarší člen je Marko Nikolić, ktorý má za sebou Mount Blanc, Kalpataru, Cho Oyu, Aconcaguu, či Elbrus. Účastnil sa akcií ako Tibet na bicykli, či zdolávania troch najdlhších hrebeňov v Srbsku na lyžiach, či zdolávania siedmych najvyšších vrchov v Srbsku na bicykloch, ale cudzý mu nie je ani BASE jumping. Ďaľším členom je Nenad Mitrović, ktorý je elektrotechnik, parašutista, alpinista, skúsenosti má so speleológiou, či bojovými umeniami ako taekwondo, karate, aikido, džudo, MMA, no cudzie mu nie je ani lyžovanie, bicyklovanie, či beh na dlhé trate. Tento skromný človek cíti potrebu uctiť si hrdinstvo svojich predkov a dokázať, že nezomreli nadarmo a mladej generácii pripomenúť, za čo všetko môžu vďačiť svojim predkom. Tretím členom je Nemanja Nešković, zakladateľ klubu extrémnych športov Divoké Srbsko (www.wildserbia.com). Cez technické odbory sa dostal až k horolezectvu, kaňoningu a speleológii. Nemanja vidí dnešné Srbsko ako štát bez hrdosti, vízie a budúcnosti, kdežto pred 100 rokmi na pokraji zániku, kedy boli ľudia unavení, bojovali až kým nevyhrali. Domnieva sa, že potomkovia ich súčasným spôsobom žitia zradili. Štvrtý člen, ktorý prišiel s nápadom ísť po stopách ich predkov, Marko Marković sa po ukončení štúdia v zahraničí venuje biznisu pri malooobchode. Zaujíma sa o cestovanie, poznávanie rôznych kultúr, učenie sa cudzých jazykov, plávanie, potápanie, pešiu turistiku a zbiera ľudové kroje. Chce si uctiť svojich predkov, ktorí podstúpili desivé obete v kontraste s jednaním dnešného národa. Posledný člen má byť Siniša Vujić, lekár, vojak, horolezec, športový inštruktor a blogger, ktorý sa pohyboval okolo basketbalu, či antidopingovej agentúry v Srbsku. Dnes žije v austrálskom Perthe s rodinou, kde je členom združenia horolezcov západnej Austrálie (CAWA), či cyklistického klubu Mamils Yeah!. Pre neho expedícia predstavuje jeden z najlepších spôsobov ako preskúmať spomienky a minulosť národa. Na expedíciu im prispeli mnohí ľudia a organizácie.


Trasa. Zdroj: albanskagolgota.rs


Prevýšenie. Zdroj: albanskagolgota.rs

Zdroje: albanskagolgota.rs; www.facebook.com/albanskagolgota

Autor: Marek Kopilec

Komentáře
  • Vložit komentář


    Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.

  • […] Horská púť Srbov po 100 rokoch […]