Rubriky | Blogy, Evropa

Slovanská vzájomnosť – I. diel

Zveřejněno 13 ledna 2016 autorem FreePub

V súčasnosti dostáva slovanská vzájomnosť negatívny nádych alebo sa považuje za zbytočnú, či utopistickú, najmä kvôli početným vojnám, či vzťahom s Ruskom. Lenže nebolo tomu tak vždy. Toto je prehľad jednotlivých slovanských krajín a jej vývoja s panslavizmom rôzneho druhu v čase.

Ďalší diely:
>> Slovanská vzájomnosť – II. diel
>> Slovanská vzájomnosť – III. diel

I. diel: Krajiny bývalej Juhoslávie

Počiatky myšlienok slovanskej vzájomnosti a panslavizmu a tie v Chorvátsku

Za prvého šíriteľa panslavistických myšlienok je považovaný Benátsky občan s dalmátskymi koreňmi Vinko Pribojević, ktorý je autorom diela Pôvod a sláva Slovanov, ktoré vyšlo okolo roku 1532 a boli v ňom spájané ilýrske mýty a história s pôvodom dalmátskych Slovanov.

Vo Vinkovej práci ďalej pokračoval Aleksandar Komulović, ktorý ako šíriteľ katolicizmu písal a prekladal práce v štokavskom a čakavskom nárečí a zároveň burcoval k jednote k boju proti Osmanskej ríši, kde mali napomôcť Rusi, ktorých navštívil v rokoch 1595 a 1597, no tí už vtedy kvôli vzťahom s Poliakmi tieto idei nepodporili. Na jeho práce nadviazal Bartul Kašić.

Oblasť Dubrovníku mala mnoho panslavisticky zameraných vzdelancov. Ďalším z nich bol Mavro Orbini, barokový slavista, autor diela Kráľovstvo Slovanov, kde sa pokúšal popísať dejiny Slovanov od biblických čias až po vtedajšie časy.

Veľmi významné práce sa pripisujú Jurajovi Križanićovi, ktorý prijal myšlienku Ruska ako ochrancu slovanských národov, ktorí však prijali takzvané nepravé kresťanstvo, no nemal ich za heretikov a všetko sa to dalo podľa neho ľahko napraviť. Do Ruska sa vydal v rokoch 1647 a 1669, kde pracoval na novej slovanskej gramatike s prvkami ruštiny, chorvátčiny a cirkevnej slovančiny, pretože sa domnieval, že jednotu je možné zabezpečiť iba po prijatí a porozumení spoločného jazyka. Rozdiely medzi vtedajšími jazykmi boli menšie, napríklad medzi vtedajšou poľštinou a ruštinou, no cár Alexej I. nenašiel pochopenie pre jeho myšlienky kvôli konzervatívnemu pohľadu na zjednocovanie náboženstva a prijímanie nových prvkov do jazyka, napriek tomu, že Jurajovi nevadilo ich samoderžavie. Namiesto toho bol vyhnaný na niekoľko rokov na Sibír, kde však v práci nepoľavil do svojho predčasného prepustenia.

V Chorvátsku a Slovinsku sa neskôr rozvinul ilyrizmus, kde sa zdôrazňovala jednota a vzájomnosť južných Slovanov. Prekladali sa ruské a poľské diela, prijali sa ideje hlásané Jánom Kollárom. Ljudevit Gaj bol ďalším z rady významných panslavistov. Na neho zas naväzovali Josip Strossmayer a Franjo Rački a ďalší. V Chorvátsku sa postupne panslavistické idei rozplynuli s nadvládou Srbov v novej Juhoslávii po vojne, čo vyvrcholilo v masakre v ďalšej vojne, myšlienkami o Veľkom Chorvátsku, ale aj v tej poslednej, kedy bola vyhnaná prevažná časť srbskej menšiny z oblasti Krajina. Veľkú rolu tu hral aj katolicizmus.


Zdroj: kurir.rs

Chorvátsko je v súčasnosti dovolenkovou destináciou pre mnoho Slovákov a Čechov, ktorí sa tam tak udomácnili, že jeho pobrežie priam považujú za svoje, no napriek tomu je Chorvátsko vnímané ako krajina, kde mnohé tieto myšlienky všeslovanskej vzájomnosti narážajú, keďže dlhodobo sa orientuje na Nemecko. Cesta teda musí viesť cez zmierenie sa balkánskych krajín a nadviazanie na spoločné prvky. Najmä mladá generácia menej zaťažená traumami minulosti má možnosť rozvíjať pozitívne prvky, nenechať sa strhnúť politickým kázaním a môže oživiť vzájomnosť v mnohých sférach. Hudobné koncerty interpretov z rôznych balkánskych krajín môžu byť dobrým signálom, naopak tlmiť treba športový fanatizmus, ktorý vyvoláva často účelové škandály.

Srbsko

V Srbsku sa väčšina panovníkov utiekala k Rusku. Množstvo povstaní a bojov Rusi podporili, vymenovávať ich preto nebudem, no tie najdôležitejšie sú známe. Bola to podpora v rusko-tureckej vojne v rokoch 1877-1878, kedy viaceré balkánske krajiny povstali spolu proti Osmanskej ríši a vybojovali si nezávislosť alebo samostatnosť a pomoc, ktorá prišla po napadnutí Srbska Rakúsko-Uhorskom na začiatku I. svetovej vojny.

Balkánske krajiny veľmi často zvádzali vojny medzi sebou, ale často sa dokázali aj spojiť. S Bulharmi a Chorvátmi mali Srbi veľmi komplikované vzťahy pretkané množstvom vojen, ale napríklad s takými Macedóncami či Čiernohorcami spolupracovali o niečo viac, často ich považovali za svoju súčasť a občas sa im ich aj narozdiel od bosnianskej časti, kde mali výraznú menšinu podarilo zahrnúť do svojho štátu.

Srbský vzdelanec a reformátor srbského jazyka a abecedy Vuk Stefanović Karadžić síce považoval všetkých južných Slovanov za jeden národ, ale jednotný pod srbským menom. Srbské knieža Mihail Obrenović dal Štúrovi a Hurbanovi až okolo 10 000 dukátov pre slovenských dobrovoľníkov a poukaz na zakúpenie 900 vojenských pušiek, ktorý mal pre Štúrovo omeškanie do Viedne prepadnúť. Neskôr srbskí poslanci z Vojvodiny podporovali Slovákov v budapeštianskom parlamente. Na ich interpeláciu, aby po zrušení Matice slovenskej v roku 1875 majetok Matice bol vydaný slovenskému národu, odpovedal vtedajší predseda vlády Kalman Tisza slávnou vetou, že slovenský národ neexistuje.


Foto: Pamätník v Kragujevaci
Zdroj: Wikimapia.org

Pod srbskou kráľovskou rodinou sa po I. svetovej vojne zjednotili južné slovanské štáty, no bez Bulharska. Avšak boli návrhy na zjednotenie do Veľkej Juhoslávie, tie sa však rozplynuli po II. svetovej vojne, kedy sa viac rozišli cesty Tita a Stalina. V čase prebiehajúcej mobilizácie v Československu v roku 1938 proti nacistickému Nemecku sa na srbskom území protestovalo, aby sa prišlo na pomoc, no nakoniec to nepomohlo a dohoda o vzájomnej pomoci medzi nimi plus Rumunmi v prípade, keď Maďarsko bude mať nároky na ich územia stroskotala. V roku 1968 v čase prebiehajúcej Pražskej jari sa juhoslovanský prezident Tito zastal Dubčeka a Československa a po príchode doň bol veľmi vrúcne uvítaný.

V súčasnosti v Srbsku myšlienky slovanskej vzájomnosti pretrvávajú, či už z čisto dobrých pohnútok medzikultúrnej pomoci a rozvíjania sa prípadne z expanzionistických dôvodov, keďže Srbsko stratilo v posledných rokoch mnoho zo svojho územia a v minulosti malo plány na Veľké Srbsko. Pretrváva tu silné naviazanie sa na Rusko z historických dôvodov, kedy im Rusko pomohlo k samostatnosti alebo z dôvodu previazania náboženstvom. Konflikty s ostatnými slovanskými štátmi spôsobili, že na stranu Srbska sa občas postaví Bielorusko a Slovensko, no v ostatných sa ešte udržuje dosť silná nevraživosť, či predsudky. Pri zbližovaní sa musia predstavitelia zostať navzájom pokorní a podobne ako v iných prípadoch na Balkáne hľadať najmä mladou generáciou pozitívne zjednocujúce prvky.

Čierna Hora

Danilo I. Petrović-Njegoš, čiernohorský vladyka, v roku 1715 v Petrohrade dohodol s cárom Petrom I. obranu svojej krajiny proti Osmanom a iné záležitosti, jeho nástupca Sáva II. po obsadení Péćského patriarchátu Turkami zburcoval listom kráľovnej Rusko, keď prosil o pomoc.

Nástupca Petar I. bol účastník návrhu na vytvorenie novej Srbskej ríše, skladajúcej sa zo samostatného Srbska, Bosny, Hercegoviny a Čiernej Hory spoločne s Bokou Kotorskou, s hlavným mestom Dubrovníkom. V roku 1807 napísal Petar I. list ruskému generálovi Dunajskej armády.

List obsahoval tieto slová: „Ruský cár bude považovaný za cára Srbov a vládca Čiernej Hory bude jeho asistentom. Vedúca úloha pri obnove Srbskej ríše bude náležať Čiernej Hore.

Rusi mu tiež s Britmi pomohli oslobodiť Boku Kotorskú od Francúzov. Ďalší nástupca Petar II. upevnil a obnovil národnú súnáležitosť krajiny k Srbsku po dlhej nadvláde Osmanov, proti ktorým sa s pomocou Ruska svoju krajinu snažil chrániť.

Ďalší nástupca, prvé knieža Danilo II., cestoval do Ruska a následne mu jeho funkciu podporil aj cár Mikuláš I. Jeho literárne diela mali úspech u Slovincov a Srbov. Jeho zákonník obsahoval zas aj tieto slová „Napriek tomu, že tu neexistuje iná národnosť než srbská a iné náboženstvo než východné pravoslávie, môže tu každý cudzinec a príslušník akéhokoľvek vyznania žiť a využívať rovnakých práv ako Čiernohorci.

Jeho nástupca Nikola I. otvoril ruské veľvyslanectvo v Cetinje, predtým sa mu dostalo láskavého privítania u cára Alexandra II., neskôr si s nástupcami vzájomne chodili na korunovácie. Vďaka Rusku zažili rozkvet a taktiež sa im podarilo získať nezávislosť po Berlínskom kongrese po vojne v roku 1878, kde spolu s ostatnými balkánskymi krajinami bojovali proti Osmanom. Proti ním sa postavili Čiernohorci aj v prvej balkánskej vojne v roku 1912 a po bok Srbov sa postavili aj v tej druhej, či v následnej I. svetovej vojne. Tam pri ústupe Srbov do Albánska ich malá armáda kryla ústup pri postupe rakúsko-uhorských vojsk, no za cenu, že o pár dní stratila celé svoje územie a že padlo veľa jej vojakov napriek tomu, že v predchádzajúcich rokoch skoro dosiahli Sarajeva a v predchádzajúcej vojne stratili veľa mužov pri dobytí mesta Skadar, ktoré museli vrátiť.

Čierna Hora vyhlásila v roku 1904 vojnu Japonsku a postavila sa po bok Ruska vo vojne v rokoch 1904 – 1905. V súčasnosti sa stala vyhľadávanou dovolenkovou destináciou Rusov. Jej osamostatnenie sa v roku 2006 v referende, kde sa za to vyslovilo niečo tesne cez 50% ľudí, zloženie jej obyvateľstva, ale aj snahy o vstup do NATO, ktoré ju svojho času ako súčasť Juhoslávie bombardovalo, či dlhotrvajúca vláda Mila Đukanovića na rôznych postoch vyvoláva v súčasnosti rozbroje medzi Srbskom, Ruskom a touto krajinou, v ktorej samotnej prebiehajú aj mnohé demonštrácie proti tomuto smerovaniu.

Myšlienky vzájomnosti sa teda znova objavujú v tomto kontexte, kde však opäť ide o moc, vplyv a peniaze z oboch strán a výraznejšiu snahu o spoluprácu s inými slovanskými krajinami tiež nebadať tak, ako možno v minulosti.


Obrázok: Územné zisky ponúknuté spojencom počas Londýnskej konferencie v roku 1915 počas I. svetovej vojny

Bosna a Hercegovina

Toto územie svojho času postupne prechádzalo do rúk Chorvátov, či Srbov, dlho bolo pod nadvládou Osmanov a tamojšie obyvateľstvo konvertovalo na prevažne sunnitský islam. Skupina takzvaných Bosniakov je dodnes predmetom sporov o ich etnogenéze, no to, že sa jedná o južných Slovanov sa veľmi nepochybuje.

Aj keď počas vojen tu regrutovali osmanskí bojovníci, na rôznych územiach tu boli regrutovaní aj janičiari, neskôr sa tu objavili aj wahhábisti, tak spoločnosť sa tu postupne zliberalizovala k množstvu veriacich iných náboženstiev, či k ateistom, agnostikom a iným.

Toto územie bolo a aj je mixom rôznych národností a náboženstiev, čo spôsobovalo mnohé konflikty až po ten posledný v 90. rokoch 20. storočia, kedy sa slovanské národy vyhladzovali medzi sebou. Symbolmi sa stal masaker v Srebrenici, zničenie mostarského mosta, či obliehanie Sarajeva. Svojho času tu bola aj dohoda Srbov a Chorvátov na rozdelení tohto územia medzi seba, no neskôr sa Chorváti postavili na stranu Bosniakov proti Srbom, čo trvá v diplomatickej a politickej rovine dodnes, čím je krajina rozdelená na dve veľké časti. Republiku Srbskú a zvyšok, kde v časti Hercegoviny žijú najmä Chorváti a v zbytku práve Bosniaci.


Foto: Študenti z Mostaru
Zdroj: balkaninsight.com

Po rokoch však mladá generácia rieši už skôr katastrofálnu hospodársku situáciu než národnostné spory a opäť dochádza k prelínaniu jednotlivých slovanských etník. Zaujímavá situácia bola práve v 19. storočí ako u mnohých Slovanov. V rokoch 1852 – 1862 prebiehalo v Hercegovine povstanie, najmä Srbov, ktoré bolo potlačené a vodca Luka Vukalović utiekol do Ruska

V roku 1875 vypuklo ďalšie povstanie v Hercegovine, čím sa rozhorela takzvaná Veľká východná kríza. Vzbúrencov podporovali Srbi, Čiernohorci, ale aj Chorváti z Rakúsko-Uhorska. Dôvodom bola politika voči kresťanskému obyvateľstvu, teda hlavne Srbom a Chorvátom, ktorú vyhlásil sultán, no nebola ešte poriadne uplatňovaná na danom území, avšak povstanie bolo potlačené veľmi kruto. To vyvolalo vlnu panslavistických nálad živených mnohými utečencami, najmä v Rusku. Začali sa hlásiť dobrovoľníci. Srbi ešte nemali silu si toto územie pripojiť a tak neskôr naň získali práva v Rakúsko-Uhorsku, aj keď Osmanom nebolo toto územie ihneď vzaté.

Najväčšiu rolu zohralo, keď sa mnohí Slovania nezmierili s nadvládou Rakúšanov a po sarajevskom atentáte sa tu v okolí rozhorela vojna. Vzťahy na tomto území budú hrať dôležitú úlohu vo vývoji ďalších vzťahov medzi tamojšími národmi. Ak by sa vyvíjali pozitívne, tak aj slovanská vzájomnosť medzi mnohými môže opäť ožiť.

Slovinsko a Macedónsko

Slovinci prevzali v roku 1867 do svojej vlajky slovanské farby v ruskom poradí ešte pred Čechmi a Slovákmi. Ich územie patrilo po dlhé roky rôznym krajinám a národom, no po rozpade Juhoslávie, na ktorom sa pričinili medzi prvými, boli následne aj prvými, ktorí získali nezávislosť a tak rozbili krajinu, cez ktorú získali aj väčšie územie po vojne. Ich konflikty s Chorvátmi o pobrežie popri konfliktoch s Rakúšanmi, Srbmi, či Talianmi hrajú v histórii menej podstatnú rolu, keďže s Chorvátmi mali podobnú pronemeckú orientáciu svojho času, či vystupovali pri rôznych autonomistických snahách.

Slovinskom prešiel aj ilyrizmus, juhoslovanské sentimenty, no pri katolíckej cirkvi sa stali národom, ktorý sa dosť začal orientovať na západné krajiny a dodnes sa snaží, aby sa neplietol so Slovákmi. V minulosti mali mnohých vzdelancov, ktorí sa snažili o spoločný slovanský jazyk ako Matiju Majara, Radoslava Razlaga, či Božidara Raiča. Všeslovanská vzájomnosť sa prejavila u nich možno trocha pri nedávnych záplavách na Balkáne, no inak nie je veľmi badateľná narozdiel od iných slovanských krajín, hoci aj podobnej veľkosti. Pritom by v súčasnosti ako celkom bohatá krajina v porovnaní so svojimi slovanskými krajinami z juhu mohla byť tou, ktorá prinesie nové impulzy do slovanského cítenia a jednania.


Foto: Demonštrácia v Macedónsku v roku 2015
Zdroj: balkanist.net

Macedónsko je dlhodobo v konflikte s Gréckom, ktoré svoje historické územie Macedónska považuje za to pravé a mnohé prvky tejto bývalej juhoslovanskej krajiny neuznáva. Dlhé roky patrilo pod nadvládu Osmanov, Bulharov, či Srbov, v súčasnosti v ňom rýchlo rastie albánska menšina, oproti rýchlemu poklesu občanov macedónskej národnosti, čo spôsobuje konflikty a požiadavky na zmenu hraníc. Príslušníci iných slovanských krajín tak v poslednej dobe upriamili pozornosť na tento štát so snahou mu pomôcť sa udržať, najmä Srbi, no taktiež Rusi ho považujú pri energetických tokoch na Balkáne za dôležité miesto. Pôsobili tu tiež v minulosti aj žiaci Cyrila a Metoda. Ochrid sa stal pre Slovanov významným miestom. Srbi zas veľmi citlivo vnímajú mesto Kumanovo. Macedónske územie je však skôr územím sporov medzi Srbmi, či Bulharmi, kvôli ktorému medzi nimi prebehli aj vojny. Macedónci mali vzdelanca, ktorý sa snažil o spoločný slovanský jazyk a to Grigor Parlichev. Všeslovanská vzájomnosť tu je ešte badať v malom, no hospodárske problémy ju výrazne zatieňujú.

Autor: Marek Kopilec

Komentáře
  • Vložit komentář


    Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.

  • […] Slovanská vzájomnosť – I. diel […]

  • […] Slovanská vzájomnosť – I. diel pochází z […]