Rubriky | Blogy, Evropa

Slovanská vzájomnosť – III. diel

Zveřejněno 18 ledna 2016 autorem FreePub

V súčasnosti dostáva slovanská vzájomnosť negatívny nádych alebo sa považuje za zbytočnú, či utopistickú, najmä kvôli početným vojnám, či vzťahom s Ruskom. Lenže nebolo tomu tak vždy. Toto je prehľad jednotlivých slovanských krajín a jej vývoja s panslavizmom rôzneho druhu v čase.

Predchádzajúce diely:
>> Slovanská vzájomnosť – I. diel
>> Slovanská vzájomnosť – II. diel

III. Diel: Krajiny západných Slovanov


Obrázok: Všeslovanská vlajka

Slovensko

Slovenské územie bolo tým, kde vznikli vrátane blízkeho okolia prvé štátne útvary Slovanov ako Samova ríša, či Veľká Morava. Cyril a Metod tu šírili staroslovienčinu a hlaholiku, priniesli byzantský dvojkríž, ktorý je dodnes slovenským symbolom a mnoho iného. Po ovládnutí Maďarmi sa podmienky na zbližovanie sa so slovanskými krajinami sťažili, no postupne prichádzali mnohí z takýchto krajín na naše územie a zakladali tu obce ako Malé Šenkvice a iné.

Na Slovensku patril k významným panslavistom terchovský rodák Adam František Kollár, ktorého nazývali aj slovenským Sokratom. Bol veľmi činný v mnohých oblastiach, ovládal viac než 20 jazykov a nárečí, vrátane približne 11 slovanských a neskôr rozvinul vedecké štúdium slovanských dejín s podporou viedenského dvora, či založil rozsiahlu knižnicu.

Ďalším vzdelancom bol evanjelický profesor Pavol Jozef Šafárik, ktorého nazývajú aj zakladateľom vedeckého panslavizmu. Pôsobil aj v Novom Sade a napriek tomu, že kritizoval Štúrovu slovenčinu a bol za používanie „slovenského slohu českého jazyka“, považoval Slovákov a Čechov za oddelený národ. Je autorom diel ako Dejiny južnoslovanskej literatúry, Monumenta Illyrica, O pôvode a vlasti hlaholského písma, Hlaholské fragmenty, Pamiatky hlaholského písomníctva, Pamiatky drevného písomníctva Juhoslovanov, Srbská antológia alebo historicko-kritické osvetlenie srbského nárečia, O pôvode Slovanov podľa Lorenza Surowieckeho, Právno-politická terminológia slovanských jazykov Rakúska, Základy staročeskej gramatiky, Najstaršie pamiatky českého jazyka…, Slovanský národopis, Slovanské starožitnosti a mnohých ďalších. Nad jeho hrobom umiestnili starosrbský nápis: „V krasnich mira sego v’spitaľ sa esti et junosti svojeje.

Známejším je však profesor slovanskej archeológie z univerzity vo Viedni, tiež evanjelik a kritik Štúra, či účastník povstania zo 40. rokov 19. storočia, Ján Kollár. Bol teoretikom a propagátorom slovanskej vzájomnosti a česko-slovenskej jazykovej jednoty. Opieral sa o princípy Herderovej a Hegelovej filozofie dejín. Utvoril ucelenú filozofickú koncepciu slovanských dejín, ktorá ovplyvnila nielen slovenské, ale aj iné slovanské národné hnutia. Bol autorom takých diel ako Slávy dcéra, Staroitalia slavjanská, o osídľovaní severného Talianska Slovanmi, Sláva bohyně a původ jména Slavův čili Slavjanův a mnohých ďalších ako O literárnej vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slávskými, kde hovoril o Slovanoch ako o národe so 4 nárečiami: ruským, poľským, srbochorvátskym a československým. Známa je napríklad jeho veta: „Slávme slávne slávu Slávov slávnych.

V tých časoch sa slovanskej vzájomnosti v praktickej činnosti, najmä literárnej či politickej venovali aj mnohí iní ako Janko Kráľ, Andrej Radlinský, ktorý napríklad vydal zbierku ruských kázní Sobranije ruskich propovedej, či Alexander Alagovič z generácie bernolákovcov, ktorý sa významne podieľal na slovensko-chorvátskych vzťahoch. Významným slavistom bol ale aj iný evanjelik Ľudovít Štúr. Súčasná generácia si ho spája najmä s výstupom na Devín 24. apríla 1836 s jeho vernými, kde si dali slovanské mená, on si dal Velislav. Prednášal aj slovanské dejiny, či učil všeslovanskú literatúru. Založil Ústav reči a literatúry českoslovanskej, bol členom spoločnosti česko-slovenskej, pre všeslovanskú myšlienku získaval srbských študentov, písal do novín v Česku, Poľsku, či Chorvátsku, precestoval kraj Lužických Srbov, z jeho iniciatívy bola v Prahe založená Slovanská Lipa, spolok na podporu vzájomnej súdržnosti Slovanov, napísal dielo O národných piesňach a povestiach plemien slovanských a tiež dielo Slovanstvo a svet budúcnosti, po ktorom sa prikláňal k Rusku, či priaznivo vnímal úlohu pravoslávia.

Iný katolícky kňaz Ján Palárik označil pravoslávie za jediný prostriedok spojenia katolíkov a protestantov medzi Slovanmi. Karol Kuzmány, Jonáš Záborský, Jozef Podhradský, Svetozár Hurban Vajanský boli ďalšími podobne zmýšľajúcimi vzdelancami tej doby, tiež ich predchodca Ján Herkeľ.

Rozvoj slovanskej myšlienky mal veľký podiel na tom, že Slováci sa v polovici 19. storočia orientovali na Srbsko a Chorvátsko. V druhej polovici sa orientácia Slovákov preniesla na Čechov. Božena Němcová začala navštevovať Slovensko, neskôr Masaryk, po černovských udalostiach v roku 1907 sa moravskí kňazi s postavením vo Vatikáne zastali Andreja Hlinku a dosiahli zrušenie jeho cirkevného trestu.

Na Slovensku začali vydávať časopis Hlas, ktorý zjednotil celú generáciu. To boli ideové základy pre vznik Československa po I. svetovej vojne ako dôvažok ku geopolitickým pomerom, keď Česi potrebovali po vojne spojenca pre svoje prečíslenie Nemcov a Slováci to isté pre svoje prečíslenie Maďarov. Neskoršie vytvorenie Československa spojilo Slovákov aj s Rusínmi na Podkarpatskej Rusi. Už československé légie, kde počty dobrovoľníkov ku koncu vojny siahali nad 100 000, boli znakom spojenia. Vo vojne prebiehali mnohí na ruskú, či srbskú stranu, keďže odmietali bojovať proti takzvaným bratským národom.

Veľmi významnou udalosťou bola poprava 44 slovenských vojakov 71. pešieho záložného pluku, najväčšieho v monarchii, nazývanom aj „drotársky regiment“, tvorený najmä mužmi z okolia Trenčína a Žiliny, v meste Kragujevac v Srbsku. V máji 1918 sa k nim vrátilo takmer 3 000 vojakov z ruského zajatia a zlé podmienky vyústili 2. júna k vzbure, ktorú viedol 28-ročný drotár z Dlhého Poľa, Viktor Kolibrík. Po jej potlačení im prečítali rozsudky v nemčine, ktorej mnohí nerozumeli, následne opili príslušníkov 6. bosensko-hercegovského pluku, zavolali približne 5 000 vojakov, ktorých nútili prizerať sa poprave, ktorá bola vykonaná 9. júla a pre následné zlé pochovanie ich telá neskôr vyhrabávali psy. Obyvatelia mesta im o 6 rokov postavili na vlastné náklady pamätník s menami.

V Srbsku ako letec bojoval aj Milan Rastislav Štefánik, ktorý sa stretával s významnými osobnosťami ako Tolstojom, či ruským cárom a neskôr viedol légie v bojoch v občianskej vojne v Rusku, do ktorej sa zapojili aj zahraničné vojská. Tie časy boli veľmi spojené aj s aktivitou zahraničných Slovákov, ktorí nezabúdali na ľudí zo svojho rodiska ako Štefana Furdeka, prvého predsedu Slovenskej ligy v Amerike, či Ignáca Gessaya, ktorý ešte na Slovensku získal povesť pansláva. V oblasti architektúry sa v Česku aj v Poľsku dobre predviedol Dušan Samuel Jurkovič, pre širokú verejnosť známy skôr ako autor mohyly na Bradle. V čase protiruskej hystérie tých rokov napísal Hviezdoslav v Krvavých sonetoch tieto verše:

Vraj musejú sa stiecť – zliať v ruskom mori
tie naše bystré slavian potoky,
alebo ono vyschne ráztoky.
Už príroda, viď! sama s tebou sporí:
má osve ich, vždy čerstvé bytia vzory;
no trvá aj ich poťah hlboký…

Slovanská vzájomnosť sa Slovensku však prejavila aj počas Slovenského národného povstania, spolupráci dezertujúcich vojakov, ktorí sa dostali ako partizáni napríklad aj na územie Bieloruska, kde odčiňovali napríklad aj s Juhoslovanmi iné zlé činy, ktoré napáchali príslušníci fašistického Slovenského štátu.

Medzi Slovanmi je za svoju proľudskú a prosociálnu politiku zo 60. rokov uznávaní Alexander Dubček, ktorý mal dobré vzťahy s prezidentom Titom. Slováci v neskoršej vojne v Juhoslávii sa nepostavili vyložene za niektorú z bojujúcich strán, vyzdvihovali skôr jej nezmyselnosť a počas krízy v Kosove podporili mnohí, napriek ich politikmi povoleným preletom vojenských lietadiel aliancie NATO, Srbsko a neskôr aj s novými politickými špičkami odmietli uznať Kosovo ako samostatný štát. Radšej tam pomáhali humanitárne a rôznymi svedectvami doložili, o čo tam v skutočnosti išlo. Spolu s inými krajinami pomohli balkánskym štátom pri nedávnych mohutných záplavách. Vo vojne na Ukrajine sa opäť snažili hľadať mierové riešenia a humanitárne pomáhali, aj keď sa vytvorili skupinky ľudí, ktorí nekriticky stranili niektorej zo strán konfliktu.

Do nedávnej doby k našim významným slavistom patrili napríklad Ján Frýdecký, či Vladimír Matula. V súčasnosti k nim môžeme pridať napríklad Máriu Bátorovú, či politika Jána Čarnogurského, ktorý však je spájaný skôr s orientáciou na Rusko. Aj keď sa to slovanskej vzájomnosti týka skôr menej a ide skôr o národovectvo, tak Slováci sú na počínanie mnohých svojich krajanov v zahraničí hrdí. Mnohí z nich prispeli k lepšiemu životu ľudí v slovanských krajinách ako napríklad spolustaviteľ Eiffelovej veže, človek ktorý sa podieľal aj na projekte v Bosporskom prieplave, či stavbe mosta Stadlau vo Viedni, Ján Čiernihaus, je autorom prvého otáčavého mostu v Európe, v chorvátskej Rijeke. Iným bol napríklad prvý slovenský autor svetového bestselleru, prvý kráľ zjednoteného Madagaskaru a človek, ktorý pre širokú verejnosť preskúmal Ostrov svätého Vavrinca, Móric Beňovský, ktorý paradoxne pomáhal poľskému národnému hnutiu pri ruskej intervencii v Poľsku, za čo ho poslali neskôr do vyhnanstva na Kamčatke, z ktorej ušiel na lodi s inými väzňami a dvaja ruskí ho sprevádzali až do jeho smrti v Mauretánii.

V americkej revolúcii bojoval pod velením Casimira Pulaskiho, kde sa s pomocou Benjamina Franklina stretol s Georgeom Washingtonom, ktorý mal vtedy tiež iného slovenského priateľa, majora Jána Ladislava Polereckého. Autor prvého šanghajského mrakodrapu Ladislav Hudec, dolnozemský Slovák Andrej Kvas, ktorý zostrojil prvé lietadlo v Uhorsku, jeden z prvých vynálezcov padáka Štefan Banič, Ján Bahýľ s patentom na vrtuľník a mnohí iní sú tiež osoby, ktoré prispeli k všeobecnému blahu, no u nich to je skôr iný príbeh.

Aj vďaka svojej polohe robia Slováci dlhé roky most medzi jednotlivými slovanskými krajinami a vzájomne veľmi dobre vychádzajú, navyše spolužitie s Čechmi a pokojné rozdelenie, ale aj následnou spoluprácou a pomocou pri rozvoji ukazujú príklad ostatným, do akého bodu pri slovanskej vzájomnosti sa minimálne treba dostať. Slovenský jazyk je dokonca u mnohých považovaný za slovanské esperanto alebo za jazyk, ktorý najlepšie spája Slovákov s ostatnými slovanskými krajinami, preto tu je aj taká početnosť rôznych iniciatív s myšlienkami slovanskej vzájomnosti.

Na Slovensku funguje občianske združenie Panslovanská únia, spoločnosť slovenskej inteligencie Korene, ktorá v decembri roku 2015 organizovala konferenciu s medzinárodnou účasťou Slovanstvo a svet súčasnosti, z ktorej vyšli dva dokumenty a to Bratislavské memorandum – Slovanstvu a svetu a Bratislavská výzva – Slovanskí bratia!

Na Slovensku sa tiež však objavujú kontroverzné diela, či vyhlásenia, kde sa spája mnohé slovanské so spásou, s rôznou nadradenosťou, predurčenosťou ako u Viktora Timuru, ktorý predostrel etnogenézu alebo to je aj v Rusku najnovšie zakazovaná kniha o slovansko-árijských védach, či práve spájanie slovanských krajín najmä so zjednotením s Ruskom v politickej únii pri obhajovaní tamojšieho režimu rôznymi kresťanskými formuláciami o tradičnej rodine a podobne. Nielenže mnohé z týchto vecí sú buď nezmysly, či sú nereálne alebo nie príliš pozitívne, no najmä vytvárajú konflikty v spoločnosti najmä s takzvanými pravicovými či ľavicovými liberálmi, ale aj inými ľuďmi, pričom v histórii slovanská vzájomnosť mala rôzny ráz a chytali sa jej osoby rôznych kruhov.

V nedávnej dobe sme mohli vidieť ako niektorí Slováci pomáhali Ukrajincom, často hovoriac o Rusoch ako o nekultúrnych ázijských hordách, či iní zas Rusom v mene slovanských myšlienok označujúc Ukrajincov za skazených takzvanými západnými hodnotami. Pre mnohých Slovákov sa javí ako zbytočná v modernej spoločnosti, kde sa hodnoty zakladajú na iných princípoch než v minulosti, spolupráca prebieha s krajinami inak, sú tu iné priority, no stále sa nájdu ľudia, ktorí chápu, že ak je tu problém zblížiť rozhádané a príbuzné, tak o to väčší problém bude jednať s odlišným a vzdialeným.


Foto: Ruskí motorkári Noční vlci s davmi vítajúcich Slovákov pri uctení si obetí II. svetovej vojny pri pamätníku na Slavíne v roku 2015
Zdroj: Denník N – Vladimír Šimíček

Slovanstvo pre Slovákov môže byť niečím, čo ich naučí presadzovaniu sa v zahraničí, čo ich naučí komunikácii, čo ich priučí riešeniu problémov a v čom aj napriek odlišnostiam nájdu niektoré spoločné prvky, od ktorých sa budú môcť odraziť. Slovanstvo nemusí stáť na prvkoch, ktoré sa neosvedčili, Slováci ako spolutvorcovia mu môžu zmeniť ráz. Môžu sa podieľať na každoročných podujatiach, kde sa budú slovanské krajiny stretávať so svojimi politickými predstaviteľmi, kde budú prezentované kultúrne prvky minulosti a súčasnosti, kde sa budú vytyčovať ciele do budúcnosti, kde bude prebiehať komunikácia a interakcia, ktorá sa môže rozšíriť aj ku Germánom, románskym, či arabským krajinám, kde sa budú tvoriť dobré a progresívne hodnoty a identita, ktorá môže aj iným vo svete niečo pridať.

Devín, Nitra, slovensko-česko-poľské, slovensko-poľsko-ukrajinské pomedzie, ale aj iné miesta sú tie, kde by sa dalo niečo uskutočniť. Samozrejme nielen takéto akcie by mali byť základom spolupráce, ktorú stále akoby nevidieť. Sami si odpovedzte ako sú v médiách napríklad prezentované filmové diela napríklad z Bulharska, Macedónska, či to najpopulárnejšie z Ruska oproti napríklad hocičomu, čo príde z USA. Je ťažké rozumieť problémom a potrebám ľudí napríklad v Slovinsku, či Bosne pre Slováka, ktorý má svoj fiktívny svet, ktorý mu niekto prezentuje a hovorí mu, kto je kde ten dobrý politik, či človek, na čom by sa tam mal podieľať, no pritom danej krajine a ľuďom tam nerozumie, neprešiel si tým, čo oni a empaticky sa nevie vžiť do niektorých ľudí, či nevie dať iný pohľad na niektoré záležitosti. V súčasnom svete nie je dobré žiť v takzvanej bubline a akékoľvek formy komunikácie a spolupráce, napríklad aj na kultúrnej úrovni, kam môžeme zaradiť aj slovanskú vzájomnosť, môžu Slovákom a nielen im len dopomôcť k svojmu rozvoju a rozvoju iných.

Česko

V Česku sa zakladateľom slavistiky stal osvietenec a predstaviteľ českého národného obrodenia Josef Dobrovský. V českých krajinách sa však preslávili najmä austroslavisti ako František Palacký, či Karel Havlíček Borovský, ktorý vydával časopis Slovan a po návšteve Ruska prešiel k tomuto novému konceptu ako protiváhe k panslavizmu, ktorý začal považovať za nemožný. Neskôr rumunský vzdelanec Aurel C. Popovici navrhol v roku 1906 federalizáciu Rakúsko-Uhorska a vytvorenie takzvaných Spojených štátov Veľkého Rakúska, pozostávajúcich z pätnásť jednotiek, ktorej základom bola aj teória austroslavizmu.

Ešte skôr sa však v Prahe 2. až 12. júna v roku 1848 na Žofínskom ostrove uskutočnil aj prvý Slovanský zjazd, ktorý mal 4 hlavné body a to vytvorenie spolku rakúskych Slovanov, vzťah k Slovanom mimo Rakúsko, vzťah k neslovanským národom v rakúskych krajinách a vzťah rakúskych Slovanov k neslovanským národom mimo Rakúsko. Zúčastnili sa ho delegácie z viacerých krajín, dokonca aj osoba Bakunina. Zjazd sa dohodol na Manifeste zjazdu Slovanského k národom Európskym, ktorého hlavnou myšlienkou bolo právo na sebaurčenie národov. Slovenská delegácia však napríklad odmietala výzvy Chorvátov a Srbov na radikálny boj proti Maďarom. Bola však prijatá všeslovanská vlajka, ktorú neskôr prebrala Juhoslávia a pieseň Hej, Slovania, ktorá pôvodne vznikla v roku 1834 v Prahe pod názvom Hej, Slováci odvodením od poľskej hymnickej piesne Mazurku Dąbrowskiego, tak tá sa stala hymnou tohoto zjazdu. Autorom bol Samuel Tomášik. Neskôr sa v rôznych verziách stala hymnou Sokola, Slovenského štátu za II. svetovej vojny, socialistickej Juhoslávie, Zväzovej republiky Juhoslávie, či republiky Srbska a Čiernej Hory.

Alfons Maria Mucha bol zas významný umelec, ktorý stvoril diela pod názvom Slovanská epopej, cyklus veľko-formátových obrazov, ktorými chcel zhrnúť dejiny Slovanského národa. Ďalší Čech Dvořák skomponoval Slovanské tance. V Česku bol významným panslavistom a jeho obdoby novoslovanstva v rokoch okolo I. svetovej vojny prvý ministerský predseda ČSR Karel Kramář. Zorganizoval všeslovanské zjazdy v Prahe 12. júla 1908 a v Sofii v roku 1910. Propagoval myšlienky novoslovanstva – vzájomného zbližovania, spolupráce, solidarity a vojenskej, hospodárskej a kultúrnej pomoci. Nemalo ísť o panslovanské koncepcie namierené proti monarchii a štátu. Kramář predpokladal súlad medzi slovanskou orientáciou Čechov a záujmami Rakúsko-Uhorska. Slovanský element v monarchii bol vtedy posilnený anexiou Bosny a Hercegoviny. Mladočesi anexiu podporili a tiež kľúčový zákon o vojenských výdavkoch. Kramář na Ríšskej rade zároveň inicioval vytvorenie voľného poslaneckého zväzu, Slovanská jednota, ktorý tvorili českí, juhoslovanskí i niektorí ukrajinskí nesocialistickí poslanci. Po vypuknutí vojny, ale napísal dokument Slovanská ústava, ktorý rátal so slovanskou federáciou, kde by boli s nimi Rusi, Bulhari, Poliaci, Srbi a Čiernohorci. Pri vytváraní republiky bol za monarchiu s ruským cárom a tvrdo sa vyhraňoval voči boľševikom, keďže podľa neho bez slobodného Ruska nebolo možné zaistiť trvalý mier v Európe. Tiež si vzal Rusku a vyznával pravoslávie.


Obrázok: Alfons Mucha – Korunovácia kráľa Štefana Dušana (srbský kráľ 1331 – 1355)

České krajiny dlhé roky požívali mnohých výhod pod nadvládou Germánov a tak ich vzťahy neboli veľmi vyhrotené, až na niektoré momenty v dejinách ako kríza po Mníchovskej zrade, počas mobilizácie a okupácie nacistami. V Česku tak vďaka tomu vznikali rôzne spolky ľudí z iných štátov, keďže tam mnohí študovali, či pracovali. 13. februára 1911 tam napríklad v Prahe založili chorvátsky futbalový klub Hajduk Split.

V nedávnej dobe bola významnou slavistkou v Česku Zoe Haptová, v súčasnosti je ňou napríklad bieloruská rodáčka Inna Kalita. U Čechov tiež platí ten záver, čo u Slovákov. Paradoxne tu sa ukazuje tá blízkosť a na čo môže byť dobrá. Mnohí slovenskí študenti nachádzajú pri snahe o kvalitnejšie vzdelanie práve blízke české univerzity, na oplátku pri príchode domov vedia pohnúť s vecami vďaka tomu, čo sa naučili. V zahraničí sa zriaďujú pre šetrenie nákladmi spoločné veľvyslanectvá, spolupracuje sa od polície až po hraničné stráže.

Mladá generácia na internete rieši často problémy v susedných krajinách a napriek tomu, že sa hovorilo občas, že si ľudia po rozdelení nerozumejú, tak sledovanie filmov, programov, či počúvanie hudobných interpretov pri oboch krajinách zo Slovenska a Česka vytvára stále v mnohom akoby jeden štát, jeden veľký kultúrny priestor o zhruba 15 miliónoch ľudí, ktorý sa nielen v iných slovanských krajinách, ale aj vo svete napríklad v USA, no najmä stále vzdialenejších a odlišnejších, prezentuje ako jednotný, prípadne ho tak vnímajú cudzinci.

Aj keď je Česko najzápadnejšia slovanská krajina, čo vytvára určité rozdiely ako u Ruska, ktoré je najvýchodnejšou alebo u Macedónska, ktoré je najjužnejšou, tak by sa k slovanskej identite nemali hanbiť mnohí priznávať a mnohí by zas mohli nachádzať to, čo ich oslovuje. Veď v súčasnej dobe aj mulat, ktorý žije napríklad v Česku, vyrástol v tamojšej kultúre, aj keď nemá nejakú genetickú príbuznosť, no jeho cíteniu a vnímaniu sveta je blízky napríklad juhoslovanský spôsob života, tak môže napomôcť rozvíjaním komunikácie, spolupráce a šíreniu tej kultúry u slovanskej vzájomnosti viac než napríklad Čech, ktorý je nacionalista a má svoj egoistický svet, kde zhromažďuje majetky, s ostatnými súťaží o pomyselné tróny, hovorí nech si ostatní pomôžu sami, no sám im príležitosti berie a chce ich úctu.

Poľsko

V Poľsku sa slovanská vzájomnosť a panslavizmus za mnohé roky veľmi neuchytili. Poľsko bolo niekoľkokrát rozdelené medzi susediace štáty vrátane Ruska a panslavizmus sa tam vnímal skôr ako snaha šíriť ruské impérium. Niektorí slavisti boli za veľkú panslávsku federáciu, no bez Ruska. Poliaci mali viac spojencov v mimoslovanských štátoch, napríklad v Litve, Švédsku, či nemecky hovoriacich krajinách.

Poliaci podporili mnohé akcie na podporu slovanskej vzájomnosti, rôzne zjazdy, manifesty, no výraznejšej osobnosti, ktorá by u nich šírila všeslovanské myšlienky niet. Katolícka viera nebola tým, ktorá by to narúšala, veď v Poľsku bol rozšírený aj ukrajinofilizmus, prvý slovanský pápež neskôr niekoľkokrát navštívil slovanské krajiny a vzhľadom na históriu mal pre mnohé z nich pochopenie, no nemožnosť kvôli patriarchovi navštíviť Moskvu dobrým vzťahom s Ruskom opäť nepridalo.

Tragédia prezidentského lietadla pri Smolensku blízko inej tragédie v Katyńi oživila rôzne teórie a opäť naštrbila vzťahy medzi krajinami. Mnohé športové podujatia sú vyhrotené, oslavy dňa nezávislosti už skončili aj útokom na ruskú ambasádu, občas je v niektorých častiach Poľska a momentoch vôbec pre Rusov nielen hrdo sa priznávať k pôvodu, ale aj hovoriť rusky nebezpečné a ostré vystupovanie voči Rusku v politike je znakom, že sa tu jedná o ďalší problém, ktorý rozhodne v dohľadnej dobe spôsobí, že žiadna slovanská únia nebude možná a krajiny budú nanajvýš spolupracovať v iných zoskupeniach a pri nanajvýš zopár konkrétnych záujmových projektoch.


Foto: Podpora Srbsku na futbalovom zápase
Zdroj: z6.invisionfree.com/UltrasTifosi

Poliaci nachádzajú veľkých spojencov v podobne skúšaných krajinách. Mnohé kultúrne festivaly vzbudzujú u mnohých Poliakov slovanskú vzájomnosť, napríklad aj stretnutia na pomedzí Česka, Slovenska a Poľska, rôzne koncerty napríklad balkánskych interpretov, ale aj fungovanie Poliakov v zahraničí s ich kultúrnymi akciami, no častejšie u nich vídať skôr nacionálne tendencie. V histórii však mali spory o územia aj s Čechmi a Slovákmi, tiež s Ukrajincami mali tvrdé vojenské strety, no napríklad na Varšavskom povstaní sa podieľali aj slovenskí vojaci. Presne takéto momenty treba pripomínať mladej generácii, aby slovanská vzájomnosť v Poľsku nebola len vypočítavou časťou jednania mnohých krajne radikálnych zoskupení.

Sumár

Od 5. storočia, ktoré má byť tým, kedy si rôzne slovanské kmene zvolili vlastnú cestu do 19. storočia bolo možné vidieť mnoho konfliktov, nepochopení a ovplyvňovaní inými kultúrami, kedy si slovanské krajiny pomáhali vzhľadom napríklad na kresťanské hodnoty ako pomoc Poliakov v bitke pri Viedni v roku 1683 proti Osmanom alebo vyzbrojovanie Srbov a iných pravoslávnych krajín Rusmi.

V 19. storočí nastala zmena, bolo plné slovansky orientovaných diel, začalo sa uvažovať otvorene vo viacerých krajinách o tom ako sa k sebe viac priblížiť, či dosiahnuť jednotu. Slovanská myšlienka však priniesla svoje plody až po I. svetovej vojne. Vo francúzskej historiografii je rozšírený názor, že prvú aj druhú svetovú vojnu vyhrali slovanské národy.

Po I. svetovej vojne žiadny slovanský národ nežil pod nadvládou neslovanského národa, ak vynecháme Lužických Srbov. Tí sa považujú za zaniknutý slovanský národ, aj keď pri návšteve tých miest, kde žili mnohí práve zvýrazňovaním tamojších kultúrnych prvkov ich svet oživujú aspoň v minime. Slovanská vzájomnosť sama o sebe nie je niečím, čo by malo spasiť ľudstvo. Je to zbližovanie podobného, akoby rodiny kultúrne a jazykovo príbuzných ľudí v určitom regióne sveta.

Západné sa snažia dostať balkánske a východné do EÚ, či NATO a využíva sa na to práve kultúrna blízkosť, prípadne Rusko sa zas snaží cez ňu si krajiny pritiahnuť do svojej sféry vplyvu, no nad tieto tlaky akoby vyčnieval obchod a peniaze, cez ktoré sa vzájomne na seba krajiny pozerajú. Internet je zas priestor, kde dnes už nie je problém komunikovať takmer s hocikým o hocičom, kde ľudia riešia problémy iných krajín, kde sa na hodnotách dokážu zhodnúť aj s človekom, ktorý nevyrastal v ich časovom a priestorovom svete, môžu si tam vytvárať vlastný kultúrny priestor a minimalizovať vplyv svojho okolia.

Slovanstvo tak akoby strácalo zmysel a bolo len súborom určitých prvkov a charakteristík minulosti, veď nie je dnes problém vymyslieť spoločenský tanec a aplikovať ho globálne, nie je problém ani vymyslieť nejaký jazyk a učiť ho iných, geografická blízkosť, planetárne zdroje a hmotné záležitosti sa tiež dajú v určitom zmysle zotrieť, nahrádzať, pozerať na ne inak, no slovanská vzájomnosť je jednou z foriem spolupráce, zbližovania, tiež sa vyvíja ako ľudia v týchto krajinách. Ak by sa na planéte aj všetky národy zmiešali, rozvíjali a už len nové kultúry, tak aj tak budú tie slovanské slúžiť ako príklad príbuznosti v minulosti.


Obrázok: Jedna z moderných variácií slovanskej vlajky

Dobré veci by si mali nachádzať cestu sami. Slovenský emigrant Mark Hučko sa postaral o to, aby vznikol nový jazyk, ktorému by malo rozumieť približne 400 miliónov Slovanov bez akéhokoľvek predchádzajúceho štúdia. Nazýva sa Slovio, postupne dostáva nové verzie ako Novo-Slovianski dialekt a podobne. Podobný projekt je jazyk Slovianski od trojice Steenbergen-Rečnik-Svoboda, kde sa pridal napríklad aj Igor Polyakov. Títo naviazali na práce Slovincov z 19. storočia Matiju Majara, Radoslava Razlaga, Božidara Raiča, Srba Stefana Stratimirovića, Chorváta Matiju Bana, či Macedónca Grigora Parlicheva, ale aj Čechov Bohumila Holého, Edmunda Kolkopa, Josefa Konečného, Ignáca Hoška, či Ladislava Podmeleho.

Vývoj slovanských myšlienok, vzájomnosti bude isto v najbližšej dobe pokračovať nejakým smerom. Vieme, čo si ňou máme predstaviť v minulosti, tento článok tiež mal byť zhrnutím toho podstatného z jej minulosti až po súčasnosť, takže či už bude spájaná len s nejakými ambíciami Ruska a rozplynutí sa v ňom, kde sa oň budú ľudia opierať ako kedysi Čiernohorci, ktorí mali heslo: „Nás a Rusov je 150 miliónov.“ alebo to bude len spolupráca v rámci iných zoskupení, či globálneho sveta, kde sa bude dbať na dobré veci, bude na každom človeku.

Pozri:
Slovio
Novoslovianski
Hymny slovanských štátov
Všeslovanská hymna
Slovanský pochod

Autor: Marek Kopilec

Komentáře